“Kúsok“ za mesto

Už je to dávnejšie, čo sme sa tešili prvým teplejším slnečným lúčom, ktoré roztápali naše cesty. Z krajníc zmizli nánosy kamienkov a po okolí sa postupne viac a viac rozoznievajú zvuky motoriek. Áno, oteplilo sa. Neudržiavané úseky a horské priesmyky začali opäť priťahovať šoférskych návštevníkov a stíchnuté doliny ožili nielen vtáčím spevom. Čím viac stúpa teplota, tým menej si na to pamätáme a kráčame naproti letným horúčavám. Strechy kabrioletov sú po zime dávno rozbehané a primalexová beloba na nohách konečne naberá hnedšie tóny. Toto obdobie je však pre alpské kopce ešte len začiatkom. Vysokohorské priesmyky sa postupne otvorili pre verejnosť, zatiaľ čo nánosy snehu sa stále držia v hranách skalných stien. Rampy sa otvárajú ako pomyselná štartovacia vlajka a prví návštevníci bažiaci po výhľadoch sú späť. Povedal som si, že sa k skupinke zvedavcov pridám aj ja a symbolicky započnem tohtoročnú sezónu.

Všetci dobre vieme ako ľahko sa zvyká na dobré a ešte k tomu aj chutné veci. Snažíme sa tomu prispôsobiť svoje činnosti a znásobovať pôžitky čo najviac. A takto nejako si ma pripútala jedna raňajkáreň v našom hlavnom meste. Nech už vyrážam kamkoľvek, začínam tam. V tých najužších uličkách starého mesta vpratávam všetky autičkárske zadky. Boj o parkovacie miesta je rovnako drsný ako boj o voľný stôl. Kto prv príde, ten skôr raňajkuje, preto prichádzam priamo na otvorenie. Kým mi kuchár pripraví porciu poctivej praženice, usrkávam z kapučínka. Sledujem ranný ruch na ulici a matne striebornú karosériu. Stojí tam odparkovaná a svojou gráciou kričí na všetkých okolo. Neprehliadnuteľná. Nie, rozhodne nepatrí medzi nenápadné šedé myšky. Malé zadné krídlo prezrádza, že je rebel. Tanier je raz-dva prázdny a krátke pípnutie vyrovnáva účet. Hlavné ťahy sa konečne preriedili a ja môžem pokojne vyraziť za hranice. Na diaľnici sa zdržujem iba pokiaľ je to nutné. Kúsok pred odbočkou na Viedenské Nové Mesto vychádzam výjazdom tridsať osem. Zaspaté mestečká ubiehajú jedno za druhým a každé jedno z nich zhltne niekoľko motoristov, s ktorými som opustil diaľnicu. Za Gutensteinom pokračujem iba ja a môj tieň, ktorý sa ma márne snaží dobehnúť. Mierne zvlnená trasa kopíruje rieku hneď vedľa cesty, keď zrazu začína stúpanie naberať strmší uhol. Tesne za druhým vracákom ma obiehajú dvaja motorkári a ladne hádžu superšportom z jednej strany na druhú. Neplánujem sa s nimi pretekať, no nasledujúce kilometre si užijem rovnako hravo a svižne, ako oni.

Ako stúpam rovinkou, silueta vzdialeného domu sa zhmotňuje v známy alpský hostinec v Kalte Kuchl. Pristavujem sa na parkovisku a váham, či vypnúť motor. Tentokrát nie. Cesta volá. Pár gombíkmi nastavujem iný výkon aj zvuk. Dokonca pár motorkárov dvíha hlavy ako surikaty, z ktorých výfukov sa ten športový zvuk rozoznel. S ľahkosťou stláčam plynový pedál a parkovisko pri hostinci strieda preplátaný asfaltový koberec ďalšieho vracáku. Preháňam sa zákrutami spolu s ďalšími motorkármi, v protismere sa míňame v tesnotkách a tí vyhliadkoví v mojom smere uhýbajú na krajnicu. Na volante svieti na červenom pozadí šachovnicová vlajka a s novým “parťákom” ideme celkom peknú pílu. Ehm, teda tandem. Zákruta za zákrutou ukazujú, že pánko tu vôbec nie je nováčikom a na svojom veľkom turistovi dáva náklony hodné pretekára. Držím sa ho s prehľadom. Cítim, že v zákrutách sme si rovnocenní. Aj keď rovinky mi idú vďaka kombinovanému výkonu až 680 koní o poznanie lepšie, neobieham ho. Držím si odstup a vychutnávam si symfóniu pohybu odohrávajúcu sa predo mnou. Nakoniec zastavuje na pumpe pod kopcom. Spomaľujem, ukazujem palec hore a pokračujem k Mariazellu. Dostávam rovnakú odpoveď. Miesto kde každoročne smerujú tisíce pútnikov obchádzam a pokračujem k miestu, kde ako keby ani neexistovala premávka. Bol som tu už veľakrát. Oblasť známa ako Wildalpen. Nádherné cesty v zajatí hustých lesov a divokých vôd. Zastavujem na vyhliadke na vrch Hochschwab a na úžinu, ktorou sa derie rieka Salza. Mlčky si užívam výhľad a iba svištiaci vietor preráža to krásne ticho hôr.

Pokračujem ďalej, prechádzam krátkymi tunelmi, v ktorých radosť z výfukov ešte viac zosilňuje. Pri vychádzaní z jedného z nich si za stromami po ľavej strane všímam starú kamennú a dobre zachovanú priehradu. Každú chvíľu si pýta moju pozornosť niečo iné. Trčiace skaly, búrlivá rieka alebo raftéry, s ktorými sa naoko pretekám. Voda sa úplne zrazu približuje k ceste, kaskády sa ozývajú medzi skalnými výčnelkami a cesta prechádza popod železničný most. V podstate hneď za zákrutou bočím doprava na nenápadný most Lauferbauerbrücke. Táto nádherná príroda je súčasťou národného parku Gesäuse. Za mostom pokračujem niekoľkými alpskými dedinkami smerom na Liezen a ďalej k turistami milovanému jazeru Hallstatt. Podvečerná hodina a rýchlo zapadajúce slnko menia moje plány a radšej to odparkovávam v najbližšom hoteli. Pokojnú atmosféru dotvára typická vôňa rakúskeho vidieka. Pôsobí priam ako uspávanka.

Vôňa kávy a čerstvého pečiva ma vyťahujú z tvrdého snenia a nový deň môže začať. Čoskoro odovzdávam kľúč od izby milej recepčnej v lokálnom kroji a pokračujem v ceste. Nie však tak zhurta. Za zavretou pumpou sa skrýva samoobslužná autoumyváreň, hádžem preto smerovku doprava. Namiesto umývacieho robota obieham okolo auta ja a o pár minút môžem nadviazať tam, kde som prestal. V Bad Aussee bočím doľava a vyberám si jednu z dvoch prístupových ciest k mestečku Hallstatt. Za Obertraun sa to už mení na vyhliadkovú jazdu pri brehoch jazera. Pohľad mi priťahuje viac tmavozelená hladina ako cesta. Pochopiteľne. Smerujem rovno na jedno z parkovísk vyhradených pre turistov. Obsluha parkoviska, dlhovlasý chlapík na bicykli, sa ma snaží presunúť na iné miesto vraj kvôli šírke, ja ho však tvrdohlavo odmietam a elegantne parkujem presne podľa pravítka medzi čiary. Zostáva bez slov a odchádza.

Skoršia hodina znamená menej turistov, takže sa zatiaľ nemusím predierať medzi skupinkami, ktoré hromadne vyšli z autobusov. Kráčam ulicou popri jazere a môj pohľad priťahuje vitrínka s nápisom “Schaumrollen”. Nedokážem odolať a už aj objednávam. Niekoľkými uličkami sa dostávam až k miestu, kde je najlepší uhol pre ikonickú fotografiu kostolíka a jazera. Tu sa to naozaj začína preplňovať a po chvíli je chodník plný ľudí. Pre mňa to znamená, že je najvyšší čas odísť. Cestou k autou sa už predieram pomedzi návštevníkov, ktorí zastavujú a všetko fotia. Snáď aj smetiara, ktorý sa snaží do malého valníka rýchlo nahádzať vrecia od domácich.

Popri druhej strane jazera pokračujem ku križovatke na zákrute. Dlhšiu chvíľu čakám na medzeru a rýchlo bočím doľava. Smerujem na známu vyhliadku na rakúsko-nemeckej hranici vzdialenú približne sedemdesiat kilometrov. Pri Golling an der Salzach sa napájam na diaľnicu, odkiaľ je už na spomínanú vyhliadku a jej mohutné kamenné oblúky dobrý výhľad. Pri Hallein opúšťam diaľničné prúdy áut a blížim sa k hranici, ktorú priam nevedomky prechádzam. Nenápadne sa ocitám v Nemecku, čo mi prezrádza iba tabuľa a všetko ostatné na okolí zostáva nezmenené. Čoskoro som pri mýtnici vo výške 1180 metrov nad morom, kde pri samoobslužnej pokladni platím vstupné. Tu Rossfeld Panoramastrasse začína.

V úvode stúpam lesom po dokonalom povrchu. Neskôr pri lyžiarskom stredisku ho striedajú alpské lúky a výhľad je zákonite bohatší. Obrovské parkovisko po pravej strane je takmer prázdne. Pokračujem ďalej a predo mnou sa odrazu rozprestiera mohutný zasnežený skalný masív, vrch Hoher Göll. Kamenné oblúky, na ktoré som mal z diaľnice výhľad, podopierajú práve tento úsek. Celé údolie je rozprestreté ako na dlani a obkolesené ďalšími masívmi. Parkujem a vystupujem do hromady snehu. V tieni sa pokrývka stále neroztopila. Prechádzam sa z jednej strany vozovky na druhú a skúmam dolinu aj vrcholy, dve krajiny spojené touto nádhernou cestou. Slnko pomaly klesá nadol a ja idem tiež. Mám namierené do Salzburgu, no ešte predtým zastavujem pár zákrut za mýtnicou. Hneď pri ceste je osamotená lavička nasmerovaná na západ. Prekrývajúce sa kopce postupne skryjú aj tie posledné lúče dneška a práve tento umelecký akt si chcem v tichosti vychutnať.

článok bol uverejnený v časopise Hviezdy Ciest 02/2024