Cez Hory na More

“Do you remember the 21st night of September?” tiahlo sa z rádia v momente, keď som pri štveraní sa po šotolinovej ceste opustil pásmo lesa a predo mnou sa doširoka a v celej svojej kráse otvorila kamenistá krajina pohoria Velebit, ktoré od nepamäti drží mlčky stráž nad obľúbeným pobrežím Jadranu.

Do dnešného cieľa mi podľa navigácie zostávalo niečo vyše hodiny cesty. A keďže bolo slnko celkom vysoko a v hoteli som mal nahlásený (ako zvyčajne) neskorý check-in, zastavil som sa na menšiu zdravotnú prechádzku. Po zhruba štvrťhodinke pokojného rozjímania ukončil okolité ticho, občasne prerušené ďalekým písknutím nejakého dravca malý červený hatchback. Ten sa dôchodcovským tempom vyrútil spoza horizontu a zastavil hneď za mojím povozom. To, že to boli turisti, bolo jasné okamžite po tom, ako sa im po zabrzdení cez dokorán otvorené okná kabína zaplnila bielym vápencovým prachom, pričom sa pozerali na mňa.

S úsmevom som zamával dvom postarším pánkom, ktorí sa celí zaprášení opatrným krokom vydali po špicatých skalách smerom ku mne.

“Pekný deň prajem,” hovorím. “Aj my tebe,” odpovedali. “Pekné auto,” pokračoval ten, čo vyzeral ako vedúci zájazdu. Prikývol som hlavou: “Aj mne sa páči. Hlavne takto zaprášené,” podotkol som popritom, ako som hodil očkom na opodiaľ zaparkovaný Mercedes v trendy alpskej šedej, cez ktorú bola natiahnutá vrstva velebitského bielo-béžového prachu. 

“Kombinácia, ktorá sa na miestach, ako je toto, len tak nevidí,” podotkol Frank, ktorý sa stihol medzičasom aj predstaviť. “Vyzerá vcelku elektricky alebo sa mýlim?” pokračoval.

A nemýlil sa. Môj tichý spoločník nesúci označenie EQE SUV 500 niesol všetky charakteristické a dizajnové prvky, ktoré si Mercedes vyhradil pre svoj  modelový rad čisto elektrických áut.

Vtom sa už do debaty zapojil aj Oliver, ktorého zaujímalo ako je to s nabíjaním v hoteli, v ktorom som prespal. Jemne som mu začal vysvetľovať, že do hotelu mám ešte len namierené a dnes už mám za sebou niečo vyše sedemsto kilometrov. 

Toto číslo, hlavne v spojení so slovom dnes, ich oboch celkom prekvapilo a podľa výrazu tváre aj zaskočilo. 

“A to sa dá? Koľkokrát si nabíjal? Ako rýchlo si išiel?” vychŕlili na preskačku sled otázok.

“S troškou plánovania sa dá všetko,” začal som. Potom som im viac-menej celkom podrobne opísal moju dnešnú cestu až do bodu nášho stretnutia. Ako som vyrazil o pol šiestej z môjho domu na Považí a ako som využil výhradne sieť Ionity, ktorá je svojou spoľahlivosťou a nabíjacími výkonmi asi najlepšia voľba na diaľkové presuny normálnymi rýchlosťami. Ako som využil svoju prvú zastávku na raňajky s vybavením neodkladnej korešpondencie a tú druhú na obed s prácou na fotkách. Samozrejme som nemohol zabudnúť ani na zachádzky spojené s mojím koníčkom, ktorým je objavovanie nových ciest. 

Následne obidvaja úprimne priznali, že elektromobilom neverili, a keďže ich brali ako prechodný rozmar spoločnosti, tak ich aj dobrovoľne ignorovali. Na mieste, kde to asi čakali najmenej, som im však aspoň trošku otvoril oči a ukázal, že elektromobil je alternatíva hodná hlbšieho zamyslenia.

Keď sa človek zakecá, čas plynie iným tempom, čo odhalil letmý pohľad na hodinky, na ktorých veľká ručička stihla počas nášho rozhovoru obehnúť celý ciferník. Rozlúčil som sa a s prianím pekného zvyšku dňa som vkĺzol do útulného interiéru. Auto sa v tichosti rozbehlo a jediný zvuk, ktorý prenikal do kabíny, bol od odstreľujucích kamienkov šotolinového povrchu Majstorskej Cesty. Táto Chorvátska národná technická pamiatka, ktorá od dôb minulých skracovala cestu z administratívneho centra Rakúsko-Uhorska, Viedne do Zadaru, malebného prístavu na pobreží Jadranu.

Tento “Meisterstück” naprojektovaný Josipom Kajtanom Knežičom tak, aby maximálne stúpanie či klesanie nepresahovalo hodnotu päť-a-pol stupňa, vám hneď za skalným úkazom Tulove Grede, ktorý vám môže byť povedomý z filmov o náčelníkovi apačov - Winnetouovi predvedie, prečo sa nazýva aj najkrajšia panoramatická cesta v Chorvátsku. Odrazu budete cítiť teplejší vietor s vôňou mora, ťahajúci vás za nos doslova ako navigácia čím ďalej, tým bližšie k pobrežiu. Tam kde ma čaká záver prvej etapy - hotel.

Plán na nasledujúci deň cesty do prístavu na predmestí Splitu bol omnoho priamočiarejší. Dať si raňajky s výhľadom na more, umyť zaprášené auto a presunúť sa Jadranskou magistrálou až do finálnej destinácie. 

Keďže som sa neponáhľal, chutné raňajky pripravené domácou pani s ukľudňujúcim výhľadom na more mi trvali o niečo dlhšie. Aj keď teplomer mal iný názor, bolo hneď poznať, že tohtoročné leto už zostalo iba vo forme záložky v adresári spomienok. Tento posezónny kľud milujem. Z domácich je cítiť  väčší pokoj ako v letných mesiacoch, sú zvedavší a omnoho radšej sa dávajú do reči o nepodstatných, ale príjemných veciach. Čas plynie v septembri omnoho pomalšie. 

Takto som sa dozvedel pri check-oute aj to, že majitelia hotela sú dlhoroční priaznivci značky s trojcípou hviezdou, a že už viac ako dvadsať rokov v rodine ani iné auto ako Mercedes nemali. Model EQE SUV videli prvýkrát v živote. Zapôsobil hlavne na pani domu, ktorú podľa jej slov oslovil hlavne vkusný bledo-šedý interiér s dreveným obložením pripomínajúcim palubu luxusnej jachty. A ešte ticho, s akým sa auto pohybovalo okolo hotela. Darmo. Balkán a Mercedesy, to je veľká láska.

V batérii som mal niečo vyše dvadsať percent, čo mi bohato postačovalo na svižné tempo k najbližšiemu Ionity chargeru. Po prejazde cez Maslenički Most pokračovala cesta ešte chvíľku v tandeme s Novigradskym Morom až k pumpe, kde prišla na rad povinná očista aj pre môjho spoločníka.

K štyrom plne obsadeným stojanom, z ktorých je každý schopný súčasne nabíjať výkonom až 350 kW, som priplachtil práve v momente odchodu auta na stojane s číslom dva. Bez čakania som sa zaradil do rady áut hladných po energii zacúvaním čo najbližšie k stojanu. Rutina v podobe vystúpenia, pripojenia konektoru, autorizácie a následného spustenia samotného nabíjania trvala ani nie dve minúty. O ďalšie tri som už sedel na priľahlej terase a na stole na mňa vábivo žmurkala “kava s mlijekom”. Mám rád, keď veci fungujú ako hodinky.  

Do Maríny Kaštela som prišiel poobede s približne šesťdesiatimi percentami v batérii. Ponúknutú možnosť “destination chargeru” slušne odmietam, nakoľko pri ceste späť opätovne využijem služby siete IONITY, kde je lepšie prísť s čo najprázdnejšou batériou. Chápete. Keď chcete rýchlo nabíjať, menej je viac.

Aj keď v mojom prípade je väčšinou cieľom samotná cesta, tentokrát je tomu inak. Mercedes zostáva na štyri dni zaparkované v prístave a pri vstupe na jednu z jácht, ktoré sú súčasťou pravidelnej Motor-Car Regaty si v hlave púšťam opäť September od Earth, Wind and Fire, ktorým začalo toto rozprávanie.

Avšak s trošku pozmeneným textom: “I will remember my adventures in September”.

článok bol uverejnený v časopise Hviezdy Ciest  01/2024